Je mladá, úspešná, populárna a ku každej odpovedi pridá úsmev. Na ulici vyzerá ako dievčatko. Hoci ju dnes ľudia spoznávajú vďaka televíznym seriálom ľahšieho žánru, svoje herecké ambície spája skôr s divadlom a preň by sa neváhala presťahovať do Maďarska. Ildikó, vlastne teraz už Agáta, teda VIKI RÁKOVÁ (27).

V Paneláku hráte mladú charizmatickú podnikateľku Agátu. Aké sú prvé reakcie divákov na vás a na seriál všeobecne?

Na mňa neviem, ale prvé reakcie na seriál boli také, ako sme očakávali. Ľudia čakali väčšiu zábavu, podobnú ako v Susedoch. Ale už si zvykajú, že je to niečo iné, prijali to. Vravia, že sa zlepšujeme, čo nás veľmi teší.

Vaša postava v Susedoch bola založená na tom, že ste rozprávali maďarským prízvukom a nesprávne ste skloňovali, skrátka rozprávali ste po slovensky ako Maďarka. Toto v Paneláku odpadá. Boli obavy, že to divákom bude chýbať. Nechýba?

Určite veľa divákov očakávalo, že Agáta bude komická postava. Nehovorím, že nebude mať aj komické situácie, ale je to vážnejšie dievča, pokiaľ ide o jej povahu. Ildikó bola postava zo sitcomu, čo je niečo úplne iné.

Agáta je však tiež Maďarka.

Jej mama je Maďarka a ocko Slovák.

Ako je to teraz s vašou slovenčinou? Vraj sa v nej usilujete zdokonaliť.

Áno, myslela som na to, ale potom mi povedali, že to nie je až také nutné.

Neurazili sa niektorí Maďari, že v Susedoch ste si robili z Maďarov žarty?

Spočiatku som sa bála, či to pre nich nebude citlivá téma, ale dosť ma prekvapilo, keď som práve od Maďarov dostala listy, že sú radi, že si z nášho spolužitia konečne robíme žarty a nerobíme z toho nejaké veľké politické problémy, lebo žiadne nie sú. Tvrdím, že Maďari a Slováci spolu vedia žiť.

Máte maďarský pôvod, ale stali ste sa slávna vďaka slovenskému seriálu. Ako práve toto vnímajú Maďari?

Je nás viac takých, aj Zuzka Kanócz, Csongor Kassai, Anikó Vargová. Nie je na tom nič zvláštne. Tuším aj mama Ňusiho Bártu, ktorý tiež účinkuje v seriáli Panelák, je Maďarka, alebo ocko - už neviem. Je nás viac, len možno vďaka Susedom som sa zviditeľnila.

Maďari na južnom Slovensku často uprednostňujú sledovanie maďarskej televízie. Sledujú vôbec seriály, v ktorých účinkujete v slovenskej televízii?

Áno, máte pravdu. Hanba-nehanba, aj ja som oveľa lepšie poznala maďarských hercov ako slovenských, aj keď som žila na Slovensku. U nás sme tiež často sledovali v televízii "maďarov". Ale možno dal niekto nejaké echo, že to ide, tak pozerali aj Susedov.

Keď sa Andy Kraus usiluje rozprávať ako Maďar, je to presvedčivé?

Andy vie veľmi dobre rozprávať po maďarsky, prekvapil ma. Keď sa rozpráva so mnou, mám pocit, že ho to znervózňuje. Jeho mama mi ešte počas nakrúcania Susedov povedala, aby som s ním hovorila po maďarsky, aby nezabudol. Usilovala som sa teda, ale videla som, že sa nejako nechytá (smiech). Tak som s tým potom prestala. Keď s ním raz jedna maďarská televízia robila rozhovor, počúvala som ho a bola som veľmi prekvapená, ako čisto rozpráva po maďarsky - aj pokiaľ ide o skloňovanie, aj výslovnosť má veľmi dobrú.

Doma sa rozprávate po maďarsky?

Áno.

Kedy ste sa začali učiť po slovensky?

Chodila som do slovenskej škôlky aj do slovenských jaslí. Tam som mala slovenských kamarátov. Takže odmalička hovorím po slovensky.

Je pre Maďarov slovenčina ťažká?

Slovenčina je ťažká v skloňovaní. A Maďari nemajú rody, stredný, ženský, mužský. Možno to sa nám zdá divné. O maďarčine sa zasa hovorí, že je jedným z najťažších jazykov. Pri maďarčine sa nedá vysvetliť, prečo sa niečo povie tak alebo tak.

Ako to bolo so základnou školou?

Do základnej som chodila už do maďarskej. Na strednej škole som chodila do maďarskej triedy, ale odborné predmety sme skoro všetky mali v slovenčine.

Nie je potom pre vás problém preorientovať sa, keď rozprávate doma po maďarsky a na verejnosti a pri nakrúcaní po slovensky?

Nie, nemám s tým problém.

Vďaka sitcomu Susedia ste sa možno hneď na začiatku svojej kariéry zaškatuľkovali trochu ako herečka ľahšieho žánru. Nebojíte sa, že vás režiséri nebudú obsadzovať do vážnejších rolí?

Rozmýšľala som nad tým, ale zatiaľ nemám obavy. Mám za sebou sedem rokov účinkovania v divadle, čo mi dalo dosť dobrý základ. A tiež som uvažovala o tom, že keď sa táto éra seriálov skončí - možno sa neskončí, neviem - že by som potom asi radšej odišla hrať do Maďarska, do divadla.

Nebudete skúšať šťastie aj v maďarskom filme?

Neviem, Maďari majú dosť vlastných hercov, to je tiež pravda. Viac-menej obsadzujú tých, ktorých už poznajú. Je tam veľmi ťažké dostať sa do filmu. Ale rada by som to skúsila, maďarčina je predsa len môj materinský jazyk a hrá sa mi tak oveľa ľahšie ako v slovenčine.

Myslíte si teda, že by ste sa v Maďarsku presadili?

Neviem. Poviem úprimne, beriem to teraz tak, že je to dobrá príležitosť, hrať v televíznom seriáli. Aj preto, že človeka spoznajú, a možno aj preto - nemusíme sa pretvarovať - že si človek zarobí. A potom, neskôr, by som mohla odísť aj do takého divadla, ktoré na tom nie je finančne bohvieako dobre, lebo to povedzme nie je známe divadlo, no dobre sa tam pracuje.

Takže divadlom si chcete účinkovanie v komerčných seriáloch kompenzovať. Hráte ešte v košickom národnostnom divadle Thália?

Nie, tam som musela dať výpoveď, nedalo sa to všetko stihnúť. Panelák nakrúcame teraz od rána do večera každý deň aj cez víkendy.

Dá sa zvládnuť to pracovné vypätie?

Dá sa to. Spočiatku to síce bolo veľmi nabité, viacerí kolegovia ešte hrali v divadlách, mali aj iné aktivity, ale teraz už je to v pohode.

Nechystáte sa hrať v niektorom bratislavskom divadle?

Zatiaľ určite nie, nemala by som na to čas.

Aké roly ste hrali v Thálii?

Väčšinou som tam hrala v operetách, v komédii, rozprávke a takú vážnejšiu rolu som mala v hre od Istvána Örkényho Tóthovci.

Pri tejto hre bol problém s tým, že maďarský režisér Zoltán Iván Vas použil ako symbol arpádovskú zástavu. Musel od toho nakoniec upustiť. Naozaj to niekomu prekážalo?

Áno, bol z toho škandál.

Kto na to reagoval?

Niektorí diváci, bola v tom politika. My herci sme z toho boli smutní, lebo sme vedeli, o čo tam ide. Hlavne nás štvalo, že keď má režisér nejakú víziu a vie nás o nej presvedčiť, prečo si divák môže dovoliť to, že hru prerežíruje?

Máte pocit, že herectvo ste si už dosť užili v divadle?

Môžem povedať, že som mala šťastie a pracovala s dobrými režisérmi alebo som aspoň bola pri tom, keď režíroval dobrý režisér. Niekedy som v tom predstavení ani nemusela hrať, len som sedela na skúškach, vnímala som pokyny, inštrukcie. Niekedy som si ich aj zapisovala. No hrala som aj vážnejšie roly, na vysokej škole, takže tam mám za sebou... no, mám za sebou... Mám prebraného Shakespeara, Čechova. Preto sa nebojím toho, čo teraz robím.

K čomu vás to herecky ťahá? Čo je vaša méta?

Čechov určite. Mám rada tiež Ibsena alebo McDonalda, také psychologické hry.

Čo vás baví na vašej práci?

Najviac ma možno baví, že sa pri tom človek prevtelí do úplne iného človeka. Niekedy sa možno aj bojí priznať si veci, ktoré existujú okolo neho a vďaka herectvu si ich povie. V divadle je človek ako vo výklade, tam sa nedá klamať. Páči sa mi, že sa môžem vžiť do úplne iných situácií, som prinútená rozprávať sa s inými, novými ľuďmi, ktorí ma fascinujú. Je to veľmi pestré zamestnanie.

Stále sa usmievate. Aký ste typ človeka?

Keď som s ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre, tak som uvoľnená, veselá. Keď som s ľuďmi, ktorých nepoznám alebo sú ku mne odmeraní, som skôr utiahnutá. Ale to asi každý človek. Rada sa smejem, beriem život skôr z tej optimistickej stránky.

V Bailande ste mali tancovaním splniť sen štrnásťdetnej rodine, ktorá si potrebovala dať opraviť strechu na dome. Aj sa vám to podarilo - vaša dvojica zvíťazila. V dokrútke ste sa však vtedy vyjadrili, že mať dnes toľko detí sa vám zdá nezodpovedné.

Áno, povedala som to.

Trváte na tom?

Bola som vtedy u nich, videla som, ako žijú a vzhľadom na ich pomery sa mi to zdalo nezodpovedné. Poznám rodinu, ktorá má deväť detí, ale všetci sú vzdelaní, deti sa učia na jednotky, chodia na vysokú školu, skrátka je o nich dobre postarané. V prípade tejto rodiny mi to však pripadalo akési beznádejné.

Nezdalo sa vám predsa len trochu tvrdé, takto sa vyjadriť?

Zdalo, ale stála som si za tým.

Nezmenili ste neskôr názor?

Spoznala som ich a videla som, že sa majú radi, že sú to milí ľudia.

Dnes nie je veľmi moderné mať veľa detí. Páči sa vám takýto trend?

Myslím si, že mladí ľudia dnes k rodičovstvu pristupujú trocha zodpovednejšie. Chcú sa najprv finančne zabezpečiť, postarať sa o bývanie a potom sa do toho pustiť, aby dieťa mohli pokojne vychovať.

Koľko detí plánujete?

(smiech) Ja mám veľmi rada deti, najradšej by som mala aj tri. Uvidíme, čo z toho bude.

Pred pár rokmi, keď ste sa začali pohybovať v hereckom prostredí, medzi známymi ľuďmi, začalo vám vraj trocha "pršať do nosa". Dokonca vás mama musela uzemniť. Naozaj to tak bolo?

Nebolo to až také hrozné. Ale hej, mala som také obdobie, ešte po maturite. Bolo to možno aj preto, že na strednej škole mi nikto neveril, že by zo mňa mohla byť herečka alebo že by som sa mohla dostať do divadla. Keď niekto na ekonomickej povie, že chce byť herečkou, tak to tam znie dosť divne. Možno aj preto som na seba bola taká pyšná, hoci vtedy som ešte nič nedokázala. Keď človek prvý raz stojí na javisku alebo sedí v divadelnom bufete s človekom, ktorého predtým obdivoval, ako úžasne hrá, tak sa cíti taký...

Mali ste maniere, tak sa to dá povedať?

Trochu. Mamka ma vtedy uzemnila a odvtedy také nemám. (smiech)

Seriál Susedia sa stal už druhý rok po sebe najúspešnejším televíznym programom. FOTO MARKÍZA

Dokázala, že je aj výbornou tanečnicou.