V núdzi dokážete veľa vecí

Angie v seriáli Panelák čaká od vás dieťa. Zachováte sa ako správny chlap a oženíte sa s ňou?
Nerád by som prezrádzal veci dopredu, nech sa diváci nechajú prekvapiť.

A čo vy? Máte teraz priateľku?
Momentálne áno.

Prezraďte, kto to je? Je z brandže?
Robí v istej reklamnej agentúre.

V seriáli Panelák hráte žiarlivého Karola. Kedy už žiarlivosť prestáva byť dôkazom lásky?
Keď je chorobná, neopodstatnená a nezakladá sa na žiadnych reálnych faktoch. Sú to len konštrukcie toho žiarlivého človeka, jeho fantázie a snaha privlastniť si partnera... Nerozumiem tomu.
 
Vy ste na bývalé priateľky nežiarlili?
Ani nie. Určitá zdravá žiarlivosť je podľa mňa normálna. Ja beriem vzťah ako vzájomnú silnú dôveru. Keď to tak nie je, vzťah sa končí...

V seriáli Mesto tieňov hráte vyšetrovateľa Olivera Bachratíka. Máte rád napätie a nečakané zvraty v deji?
Mám veľmi rád kriminálky. No najmä som sa tešil, že si vyskúšam prácu pred kamerou. Každý herec sa musí vyhrať, aby si na ňu zvykol a bol uvoľnený. Iba tak môže dostať zo seba to, čo v ňom je. Ak to tam teda je.

Boli ste uvoľnený aj v tej scéne v Paneláku, kde ste boli takmer nahý?
Podľa mňa je herec sluhom príbehu. Musím byť úplne presvedčený, že to má zmysel. Potom musí opadnúť aj hanba. Vždy to závisí od rôznych okolností. Sadnem si sám so sebou, preberiem si to v hlave
a rozhodnem sa. Nie som exhibicionista. Oveľa ťažšie je obnažiť sa vo svojom vnútri.  

Pred nakrúcaním Mesta tieňov ste museli absolvovať špeciálny tréning. Čo je z policajného výcviku najzložitejšie?
Pri práci vyšetrovateľa je najzložitejšia hlava. Mali sme síce výcvik, ale dôležitejšie bolo pochopiť psychológiu. Napríklad to, že raz môže nastať situácia, keď policajt nesmie rozmýšľať nad dôsledkami a musí nasadiť svoj život. Ten psychický tlak dá určite zabrať viac ako chvaty či streľba.

Po VŠMU ste mali minimum hereckých príležitostí a občas ste na voľnej nohe treli biedu. Aký je to pocit, mať na účte iba drobné?
Netrel som biedu, iba som nemohol zvlášť vyskakovať. Šťastie sa nepočíta množstvom vecí, ktoré človek vlastní. Sú ľudia, ktorí naozaj trú biedu, o tých sa však články nepíšu. Počas sezóny som hrával nejaké predstavenia a prežíval som, cez leto som išiel do Španielska zarobiť si ako čašník.
 
Vedeli ste po španielsky, keď ste tam išli prvýkrát?
Odcestoval som do cudzej krajiny, ktorej reč som neovládal, robiť niečo, čo som nikdy nerobil. Pôvodne sme s kamarátom išli na pomaranče, ale po prekročení hraníc sme zistili, že je už po sezóne. Začali sme chodiť po kempoch, ale žiadnu robotu sme nenašli, zobrali nás až v reštauráciách v jednom mestečku. Prvé leto bolo veľmi ťažké. Tak som len „debrasoval“ stoly, pomáhal a počúval tú neznámu reč...

Počas ďalšieho leta to už bolo lepšie?
Samozrejme, začal som už trochu rozumieť reči i práci. Profesionálni čašníci síce ovládajú všetky tie grify, ale hlavné je aj tak to chcenie, snaha vyjsť k zákazníkovi v ústrety a s úsmevom preňho urobiť všetko. Bola to aj skúška, či to vôbec vydržím. Na ďalší rok, keď sa zmenil majiteľ, mi nová majiteľka dala dôveru, aby som to tam viedol. Keď je človek v núdzi a chce, dokáže veľa vecí.  

Nezamilovali ste sa tam do nejakej temperamentnej krásavice?
Mal som tam jeden krátky vzťah, ale najkrajšie ženy sú aj tak na Slovensku.     

Kočovali ste v tomto lete s divadlom Teatro Tatro?
Nejaké predstavenia nám odpadli, toto leto bolo pre Teatro Tatro najslabšou sezónou.

Máte teda vo svojej povahe aj kus cirkusantstva?
Pre mňa je komediantstvo a kočovanie prirodzeným spojením, priťahuje ma na tom tá vnútorná sloboda. Keď sme vyrobili stan Teatra Tatro, v ktorom sme hrali naše prvé predstavenie Bianka Brasseli, dáma s dvoma hlavami, mysleli sme si, že budeme aj kočovať. Že dotiahneme maringotku na nejaké miesto, postavíme stan a zo vstupného pokryjeme náklady. A zistili sme, že sme si zarobili akurát tak na jedlo. Tú maringotku bolo treba ťahať nákladným autom, to si bolo treba prenajať. Naše náklady tak stúpli, že to bolo nerentabilné.
 
Vraj milujete divoké párty. Aký scenár má taká noc?
V prvom rade je dôležité s kým. Keď je dobrá partia ľudí a majú sa o čom baviť, celý večer sa nesie v duchu rozhovorov, hudby, tanca, jedla, pitia – záver by som príliš nekomentoval. Končí sa to rôzne. V Prahe sme prebdeli aj celé noci a ráno sme išli ešte na malé pivo.  Ten vzletný pocit z toho, že ste súčasťou nejakej spoločnosti, by som nazval oslavou života.   

S divadlom Astorka-Korzo ‘90 ste hrali aj pre krajanov v Amerike. Dokázali by ste tam dlhšie žiť?
Nechcel by som tam žiť, mne je na Slovensku dobre. Keby som však dostal nejakú pracovnú ponuku, zvážil by som ju a ak by to bola výzva, vyskúšal by som si to.
 
A keby bola z Hollywoodu?
Mňa to nejako brutálne neberie, viac by som bol zvedavý na to, či by som bol schopný hrať v angličtine. Najradšej by som si to vyskúšal v produkcii, v ktorej by hrali herci z viacerých krajín. Keď herec nerozumie reči a nevie úplne, čo má robiť, dokáže sa fantasticky uvoľniť.

Nestretli ste tam nejakú filmovú hviezdu?
Nie, ale určite by bolo atraktívne odfotiť sa s kolegom Dustinom Hoffmanom (smiech). Boli sme sa však pozrieť, ako funguje celá tá filmová mašinéria.

A čo centrum svetového hazardu Las Vegas? Vyhrali ste niečo?
Tam by som si ešte raz išiel rád zahrať, hoci som tam nevyhral nič. Šanca je vždy, aj keď väčšie sumy sa zrejme vyhrávajú v uzavretých miestnostiach. No sú tam aj automaty, kde jedno natočenie stojí tisíc dolárov. Tie bubny sa raz otočia a tisícka je fuč. Je to fiktívny svet.